Spôsoby prania do 20. storočia

Odkedy ľudstvo začalo namiesto kožušín používať textilné materiály, vznikla aj potreba udržiavať odevy čisté. Ľudia vyrábajú textílie z rastlinných surovín už 5000 rokov a až tam pravdepodobne siaha aj história prania. S tým ako sa človek vyvíjal, zväčšovala sa potreba čistoty tela a ošatenia stále viac.

Najskôr sa na pranie používala len čistá voda, pralo sa na brehoch potokov a riek. Odevy sa namáčali, tĺkli o kamene a pláchali vo vode. Pravdepodobne od tohto spôsobu čistenia pochádza aj sloveso prať, čo česky znamená biť, tĺcť. Až neskôr sa na pranie začali používať prísady, ktoré odstraňovanie špiny uľahčili. Najstaršia zmienka o technológii prania pochádza zo starého Sumeru a je datovaná do obdobia 2800 rokov pr. n. l.

Sumerská tabuľka s klinovým písmom

V starom Egypte sa o čistotu veľmi dbalo a vzhľadom na to, že sa používali prevažne biele odevy, čisteniu sa venovala veľká pozornosť. Znakom pre pranie bol hieroglyf s dvoma nohami vo vode, čo znamená, že sa pralo šliapaním v kadiach, do ktorých sa pridali pšeničné otruby. Potom sa šatstvo opláchlo a bielilo na slnku. Najzámožnejšie vrstvy mali otrokov výhradne na pranie odevov.

Nástenná maľba z hrobu v hornom Egypte

Aj Gréci a Rimania boli v porovnaní s vtedajším svetom posadnutí čistotou. Každý deň sa totiž kúpali, čo bolo pre väčšiu časť Európy čosi nepredstaviteľné. Rimania si z prania urobili výnosný obchod. Začali budovať verejné práčovne, kde sa v kadiach po bielizni šliapalo vo vode zmiešanej s bieliacim vápnom, lúhom a aj močom. Potom sa bielizeň prepláchla v čistej vode. Rimania už aj v tejto dobe poznali mydlo, na pranie ho však začali používať až v 2. storočí nášho letopočtu.

Pranie šliapaním v kadiach

V stredoveku sa na hygienu príliš nedbalo a vývoj prania aj výroby mydla sa takmer zastavil. Ľudia sa domnievali, že mnoho zákerných chorôb pochádzalo z vody. Zúrili morové epidémie a kúpanie raz mesačne bol zaužívaný štandard. To sa nutne odzrkadlilo aj na čistote oblečenia, ktoré sa pralo len raz za niekoľko týždňov, ba niekedy aj zriedkavejšie. Bielizeň sa tak musela najskôr namočiť, potom vyvariť, aby sa z nej uvoľnila tá najväčšia špina. Potom sa udieraním drevenými palicami z oblečenia dostávali zvyšky nečistôt.

Piest a plácačka na tlčenie bielizne

Veľkým krokom vpred vo vývoji prania bol začiatok využívania pracej dosky, takzvanej valchy. Išlo o vrúbkovanú dosku, ktorá bola najskôr drevená, potom sa vyrábala z rôznych materiálov, ako napr. pálená hlina, kameň, plech, sklo až po umelú hmotu. Voda sa ohrievala v kotli alebo veľkom hrnci a pralo sa v drevenom koryte. Tento spôsob prania spolu s mydlom s jeleňom bol aj u nás zárukou čistoty ešte v polovici 20. storočia.

Valcha, vrúbkovaná doska na pranie

Prvé pokusy o uľahčenie a urýchlenie práce pri praní začali v polovici 18. storočia. Práčky, v ktorých sa pohybovali ručne  poháňané lopatky alebo prali len prúdom vody, neboli úspešné kvôli nízkej účinnosti a masovejšie sa nerozšírili.

Nákres práčky „Yorkshire Maiden“ z roku 1752

Až koncom 19. storočia, s rozvojom priemyselnej revolúcie, sa začali vyrábať pracie stroje použiteľné najskôr v práčovniach, nemocniciach a neskôr aj v domácnostiach. Zo začiatku to boli jednoduché pracie nádoby v tvare polvalca na nohách, dno tvoril drevený rošt a proti nemu sa kývalo polvalcovou valchou. Nevýhodou bolo silné mechanické namáhanie, bielizeň a  hlavne jemné tkaniny sa ničili.

Valchová práčka z 19. storočia

V sedemnástom storočí sa už vedelo, že čisté telo a čistý odev sú prevenciou pred rôznymi druhmi chorôb a začalo sa prať oveľa viac. Bola to však veľká drina. Pri potokoch a riekach boli verejne prístupné lavice, ktoré slúžili k jednoduchému prístupu k vode pri praní a pláchaní odevov a bielizne. Hlavným faktorom prania tej doby bol mechanický účinok. Odevy v tej dobe boli pevné a museli vydržať intenzívne tlčenie, drhnutie a naklepávanie.

Pranie na brehoch potokov a riek

Časom sa zistilo, že pri pravidelnom praní stačí, aby bielizeň voľne v práčke vírila. S vývojom a dostupnosťou kvalitného
mydla sa začal používať tento šetrnejší spôsob prania. Vznikali rôzne typy práčok, kde pohyb bielizne zabezpečovali rôzne vrtule, lopatky a kolíky. Poháňané boli kolesom, pákou alebo kľukou buď priamo, alebo cez rôzne prevody. Vyrábali
sa z dreva s použitím kovových súčastí na pánty, spoje a prevody. Stroje boli jednoduché a vyrábali sa v stolárskych  dielňach. Až neskôr začali vznikať dielne a firmy, ktoré vyrábali napríklad sudy a popritom aj práčky, nakoľko ich výroba
bola podobná. Preniknutím práčok do povedomia širšej verejnosti, zvýšený záujem o stále zložitejšie a dokonalejšie  zariadenia si vynútil vznik špecializovaných firiem, ktoré sa zaoberali iba výrobou pracej techniky a dodávali ju do obchodnej siete.

Práčka IDEAL z Hraníc na Morave (1905)

Na odstránenie vody z bielizne sa používali valcové alebo lisové žmýkačky, ktoré nahradili namáhavé žmýkanie v rukách.

Žmýkačka bielizne

Ďalším a zrejme najväčším skokom bolo zavádzanie elektrickej energie a jej využitie v malom motore, ktorý patentoval
Nikola Tesla v roku 1894. Motory umožnili pohon rôznych strojov a rýchlo sa objavili aj v práčkach. Zrejme prvú elektrickú práčku vyrobil v roku 1906 američan Alva Fisher. Zo začiatku sa motory montovali na stávajúce typy práčiek, len sa zmenil pohon z ručného na motorový pomocou remeňov, reťazí a prevodov.

Jedna z prvých práčok s elektrickým pohonom

Pripravené v spolupráci s časopisom Informátor. Autor článku Marek Uhrin.